MYSTIKA „OTVORENÝCH OČÍ“

            Priznám sa, že v istých chvíľach v Indii, Barme alebo v Egypte (na príšernom cintoríne v centre Káhiry, kde snáď desaťtisíce chudobných bývajú doslova v hrobkách!) som bol v pokušení radšej nevidieť, zavrieť si oči a srdce a čo najskôr odtiaľ utiecť. Jeden jezuita, pôsobiaci už desaťročia v Indii, mi rozprával, ako po svojom príchode do Kalkaty bol dlho striedavo pokúšaný k dvom nezrelým, únikovým reakciám: k detskej reakcii – zavrieť si oči, skryť si tvár do niečoho, čo nahrádzalo matkinu sukňu a zmiznúť. A potom k pubertálnej reakcii nahnevaného revolucionára, ktorý má chuť siahnuť po zbraniach a energicky vyhladiť sociálne pomery i s tými, ktorí nesú za ne zodpovednosť! Až dlhé hodiny, ba roky meditácií mu dali silu vytrvať, prekonať pokušenie k netrpezlivosti a vytriezvieť z ilúzií o rýchlych cestách spásy.
            Dnešný svet potrebuje „mystikov otvorených očí“. Je to niečo úplne iné ako orientálne meditovanie so zatvorenými očami, snaha uniknúť strastiam a utrpeniu „odpútaním“ a vyhasnutím ega. Kresťanstvo na rozdiel od budhizmu nás vyzýva pripútať naše ego k druhým, pribiť ho na kríž solidarity až k „vyliatiu krvi a vody“ z vlastného srdca, vidieť rany sveta a nechať sa nimi zraňovať, prekonávať sebectvo nie však technikami askézy a rozjímania, ale nechať vzísť z modlitby čin praktickej lásky a konkrétnej pomoci blížnym. Pamätám sa, že i ja som bol vyliečený z počiatočného okúzlenia spiritualitou Ďalekého východu, keď som sa opakovane v Indii stretával s vyznávačmi hinduizmu, hundrajúcimi na charitatívnu činnosť sestier Matky Terezy – títo kresťania vraj len prekážajú úbožiakom, aby si poriadne odtrpeli hriechy minulých životov a zaslúžili si v budúcom zrodení šťastnejší osud!
            Žiaľ, neviem dať ľudstvu návod na vyliečenie rán tohto sveta. Vždy som k takým receptom na spásu prechovával nedôveru. Skôr každého vyzývam k „neľahostajnosti“, k odvahe vidieť. Každý človek predsa musí sám učiniť vlastné rozhodnutie, či, ako, nakoľko a kde konkrétne sa chce a môže angažovať v úsilí hojiť ľudské rany, ak je – samozrejme – najskôr schopný ich vnímať.

(zdroj: Tomáš Halík, Dotkni se ran, str. 104-106)